Aj toto sa Vám môže stať na Vianoce

Dobrú chuť! Tohtoročné Vianoce prebiehali prekvapivo v pokoji a po celodennej hladovke som sa na tú štedrovečernú večeru aj tešil. Šalát sa tento rok podaril a tradičný kapor nemohol chýbať. Vždy hovorím všetkým u stolu: „Hlavne pozor na kosti!“ Lenže v tu chvíľu prehltnem a už viem, že sa stalo niečo, za č osa mi budú všetci ešte dlho posmievať. Skrátka sa mi kdesi v krku zachytila rybacia kosť. Pokúsil som sa ostávať v pokoji a neprepadať panike. Skúsil som to zapiť – nepomohlo to. Tak teda rožok, chlieb – zasa nič. Zvyšok rodiny už blúdil pohľadom, č osa bude diať ďalej, či sa začnem dusiť a niekto ma tu bude musieť kriesiť. Nie, že by som sa dusil, ale necítil som sa veľmi príjemne. Po niekoľko pokusoch vybrať kosť doma, som mimo to zistil, že celá ruka manželky sa mi do pusy nevojde. Nezostalo, než potupne odísť na pohotovosť.

Za prerušenie Štedrého večera ešte dostanem, ale čo sa dá robiť. Autom som zaparkovať pred nemocnicou a mierim priamo na oddelenie ORL. Na Štedrý deň si tu ale na doktora musíte zazvoniť. K môjmu údivu bolo v čakárni pomerne dosť ľudí, a tak som premýšľal, či všetci mali rovnaké šťastie ako ja. Zazvonil som teda na zvonček. Zdvihla ho sestra a pýtala sa, čo mi je. Malý reproduktor bol tak nahlas, že každý v čakárni dobre počul, na čo sa ma sestrička pýtala. V tu chvíľu som sa pozrel po spolupacientoch a musel na celú čakáreň povedať, že mám kosť v krku. Čakárňou sa rozoznel tlmený smiech. To isté bolo v tu chvíľu počuť aj z hlasu sestričky na druhom konci linky. „Posaďte sa, my si vás za chvíľu zavoláme,“ povedala nakoniec. Tak som sa posadil a ledva som odolával posmešným pohľadom ostatných. Snažil som sa vypátrať aspoň jeden ľútostný, ale nejako sa mi to nepodarilo. 

Tá doba, než ma sestra zavolala, mi pripadala ako večnosť. Kosť nepríjemne škriabala v krku. Moje obavy, že tu budem sedieť celú noc, potom ale prerušila sestra: „Tak si poďte, pane.“ Vlastne som netušil, čo ma tam čaká. „Tak ako vám chutnal kapor? Asi nič moc, čo?“ neodpustil si doktor narážku. Na to človek naozaj nemá, čo povedať. Len už to chcel mať za sebou. „Toto pôjde von ako nič. Sestrička, podajte kliešte.“ Predstava, že sa mi niekto bude až tak hlboko v krku hrabať pomocou klieští, ma moc nepotešila. Na druhú stranu, pokiaľ to pomôže a pôjdem teraz domov, tak to bude ideálne. „Tak si otvorte ústa a dýchajte nosom.“ To znelo dosť jasne. Vlastne som ani nevedel, ako sa to stalo, ale odrazu bolo nepríjemné škriabanie v krku preč a bolo po všetkom. Prvé, čo ma v tuto chvíľu napadlo, bolo, že kedy som také kliešte mal doma, tak som si mohlo pomôcť sám a nemusel tu na celú čakáreň vykladať, že neviem jesť rybu.

Nie, že by som si od tej doby rybu nedal, iba ju jem o niečo viac opatrne. Aspoň do doby, než si zoženiem tie kliešte, ktorými si kosť kedykoľvek z krku vyberiem sám. A ako to o tých Vianociach dopadlo? Vlastne dobre, zase tak dlho som preč nebol a rozbaľovanie darčekov som stihlo. Ale rozprávajte tento priebeh po sviatkoch v práci. Potom si vždy, keď si dáte rybu, vypočujete, či si vaši kamaráti môžu dať pivo, aby vám v priepade potreby mohli vziať do nemocnice s kosťou v krku.